Strácam sa medzi ľuďmi v meste
ako medzi stromami v lese,
s tým rozdielom,
že v lese sa cítim dobre.
V lese obijímem ktorýkoľvek strom,
v meste len s hnusom pozerám na tie vykorenené pne,
čo sa nazývajú ľuďmi,
najväčšia haluz,
som pre nich asi ja,
lebo mi nerozumejú,
chceli by ma mať začipovanú podľa ich pravidiel...
fungujúcich do tej podoby v akej žijeme,
takže zase nič moc,
prečo strácam svoju moc?
tá istá asociálna ulica, električka,
pokrytecké správanie, vynútené úlohy,
dokedy dokedy dokedy???
som sama?
pýtam sa zas a znova
zažila som krásne chvíle
stále tá istá depka prepadá ma
ako nočná mora, že už nemám
úsmev, ktorý vám ukázať chcem.
znova v spoločnosti zažívam, čo zažívať chcem
a znova nič z toho, nikto tu neostal,
moja mama len, ktorá ma nikdy mať nemala
môj pes, ktorý radšej sníva ako behá po vonku
a ja tu radšej sedím ako behám s ním.
Kto mi dal tú precitlivelosť do vienka
a prečo budem vždy pre moje city sebecká
plakať do mora
a čakať, že raz na slzu sa zlatá rybka vynorí,
chýba mi pocit viac ako odlomený kúsok perly
bez nej však možno nebudem úplná,
pre lásku božiu
chcela som len milovať a tvoriť podľa mojich predstáv,
tak čo mi zabraňuje, odpoveď neexistuje,
žiadne odporúčania duchovných majstrov,
žiadne rady, žiadna útecha, žiadne napredovanie.
Len pokoj a tá časť srdca, ktorá tvorí úsmev
zas a znova mi chýba ako láska.
štvrtok 24. októbra 2013
pondelok 7. októbra 2013
maľby Grimshawa a samá jesenná melanchólia
streda 2. októbra 2013
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)