Holografický princíp fungovania vesmíru navrhli vedci pri výskumoch, ktoré dokazovali, že častice sú navzájom kvantovo previazané bez ohľadu na vzdialenosť a čas a že v prípade čiernych dier sa ich informácia nestráca ale zapisuje na povrch. Tento model tiež ovplyvnil výskum ľudského vedomia. Každopádne zatrasie vierou v hmotnú realitu a je ťažké ho priamo vysvetliť, aj keď experimenty hovoria samé za seba.
V roku 1982 na univerzite v Paríži výskumný tím vedený fyzikom Alainom Aspectom urobil experiment, ktorý sa javí ako jeden z najvýznamnejších objavov 20. storočia.
Aspect a jeho tím odhalili, že subatomárne častice ako elektróny sú schopné spolu okamžite „komunikovať“ bez ohľadu na to, či sú od seba ďaleko 10 centimetrov alebo 10 miliárd kilometrov. To však narúša Einsteinov postulát, ktorý tvrdí, že žiadna informácia sa nemôže šíriť rýchlejšie ako rýchlosť svetla vo vákuu. Pretože cestovanie rýchlejšie ako rýchlosťou svetla je to isté ako zlomenie časovej bariéry resp. prítomnosť, minulosť a budúcnosť splynú v jedno. Napríklad fyzik David Bohm z Londýnskej univerzity veril, že Aspectov objav znamená, že objektívna realita neexistuje, a to aj napriek zdaniu pevnosti vesmíru. Ten je v podstate preludom, obrovským a okázalo podrobným hologramom. Hologram je trojrozmerná fotografia, vytvorená pomocou laserových lúčov rozdeľujúcich sa cez polopriepustné zrkadlo, pričom prechádzajúce lúče sa odrážajú od objektu a lúče odrazené od zrkadla dopadajú priamo na film. Tieto lúče spolu interferujú a vytvárajú výsledný holografický obraz na filme, ktorý nesie informáciu aj o fáze svetla. Osvetlením fotografického filmu laserom pod rovnakým uhlom ako pri vytváraní hologramu vznikne priestorový obraz – hologram. Na rozdiel od klasickej fotografie, každá časť hologramu obsahuje všetky informácie o celom obraze. Podľa Bohma je oddelenosť aj vzdialených častíc ilúzia. Všetko preniká všetkým, všetky rozdelenia sú umelé a vesmír je súvislá pavučina. V jeho hlbšej úrovni je realita akýsi druh superhologramu, v ktorom minulosť, prítomnosť a budúcnosť existujú súčasne. Objavy kvantovej fyziky nám môžu umožniť napr. cestovanie v čase alebo teleportáciu. Bohm nebol jediný bádateľ presvedčený o tom, že vesmír je hologram. Standfordský neurofyziológ Karl Pribram pracoval nezávisle na poli výskumu mozgu. Po desaťročiach dlhých štúdií zaoberajúcich sa otázkou, kde v mozgu je uložená pamäť a spomienky dokázal, že skôr ako obmedzená na určitú oblasť je pamäť rozptýlená po celom mozgu. Keď sa v roku 1960 zoznámil s holografickým modelom, uvedomil si, že našiel vysvetlenie. Podľa Pribrama spomienky nie sú zakódované v neurónoch, ale vo vzorcoch nervových impulzov, ktoré križujú mozog skrz naskrz tak isto ako keď svetlo laseru interferuje na holografickom filme. Verí, že mozog je sám o sebe hologram. Jeho teória taktiež vysvetľuje, ako môže mozog hromadiť toľko informácií v tak malom priestore. Odhadovalo sa, že ľudský mozog je schopný si za život zapamätať 10 miliárd bitov (približne množstvo informácií obsiahnuté v piatich zväzkoch Encyklopédie Britannica). Avšak hologram má obrovskú kapacitu pre ukladanie informácií – pri zmene uhlu, pod ktorým dva lúče zasiahnu fotografický film, je možné zaznamenať mnoho rôznych obrazov na ten istý povrch. Jeden štvorcový centimeter filmu môže poňať až 10 miliárd bitov. Každý kus informácie sa zdá byť okamžite súvzťažný s akýmkoľvek ďalším kusom informácie. Ukladanie pamäte nie je jediná neurofyziologická hádanka, ďalšou je ako mozog môže prekladať tok frekvencií, ktoré prijíma cez zmysly (svetelné frekvencie, zvukové atď.) do konkrétneho vnímania sveta. Hologram vlastne kóduje a dekóduje frekvencie. Funguje ako prekladacie zariadenie, premieňajúce toky frekvencií do súvislého obrazu. Keď sú všetko len toky frekvencií a hmatateľný svet je len hologramom, ktorý vyberá určité frekvencie a potom ich matematicky transformuje do zmyslového vnímania, objektívna realita prestane existovať. Ako východné náboženstvá nabádajú, materiálny svet je Mája, ilúzia, aj keď si môžeme myslieť, že sme súčasťou fyzického sveta. Sme vlastne „prijímače“ plávajúce cez oceán frekvencií, a čo z neho vyberieme, premeníme do fyzickej skutočnosti, ktorá je súčasťou superhologramu. Mnoho parapsychologických fenoménov je zrozumiteľnejších z pohľadu holografickej paradigmy. Je napríklad ľahšie pochopiteľné ako informácia môže cestovať z jednej mysle do druhej na veľké vzdialenosti. Zvlášť Stanislav Grof, významný americký psychiater českého pôvodu, verí že holografická paradigma umožňuje porozumieť mnohým záhadným javom, ktoré ľudia zažívajú behom zmenených stavov vedomia. Niektorí uvádzali presvedčivý popis ciest mimo telo, záblesky budúcnosti a regresie do minulých inkarnácií, vrátane detailných popisov dávnych dôb, či identifikáciu s inými druhmi. Keď je myseľ len časť kontinua, transpersonálne skúsenosti sa už ďalej nemusia zdať zvláštne a mala by sa im venovať väčšia pozornosť. Napríklad „channeling médií“ (ľudí schopných prijímať frekvencie nadzmyslovo) s bytosťami z iných planét nám môže napomôcť vidieť vo vesmírnych súvislostiach a prestať viesť vojny. Holografická paradigma má tiež dopady na biológiu. Keith Floyd, psychológ vo Virgínii, poukázal, že ak je pevná realita len holografická ilúzia, mozog nemôže vytvárať vedomie. Naopak vedomie je tok frekvencií, ktorý vytvára zdanie mozgu a všetkého okolo, čo interpretujeme ako fyzické. Dokonca aj bunky v tele reagujú na rôzne frekvencie, sú priamo prepojené s vedomím. Keď je fyzikálna štruktúra nášho tela tiež len holografická projekcia vedomia, je jasnejšie, že každý z nás je viac zodpovedný za svoje zdravie. Zázračné uzdravenie môže byť vlastne zmena vo vedomí, následne sa prejavujúca v holograme tela. V holografickej sfére sú myšlienkové obrazy rovnako reálne ako realita.
V knihe Dary neznámych vecí biológ Lyall Watson popisuje indonézsku šamanku, ktorá pri rituálnom tanci pred divákmi dokázala vytvoriť háj miznúcich a znova sa objavujúcich stromov. Obmedzenie takýchto schopností je len v našej mysli. Myseľ, ktorá je neustále programovaná vierou, že sa to nedá, vytvára holografický vzorec obmedzenia. Vo väčšej mierke to môžeme nazvať kolektívnym nevedomím a všetky kauzality počnúc ekonomickou situáciou a končiac zdravotným stavom to odzrkadľujú. Robiť zázraky je naše vrodené právo, je to schopnosť programovať realitu ako chceme, zažívame to napr. vo sne. Naše podvedomie robí prácu za nás podľa nášho holografického nastavenia vedomia, máme však vždy na výber, zbúrať staré myšlienkové vzorce a nahradiť ich vyhovujúcejšími.
Tvrdenie o holografickej podstate vesmíru je tiež rozšírením súčasných poznatkov o čiernych dierach. S touto myšlienkou prišiel Craig Hogen, riaditeľ Strediska časticovej fyziky v americkom Fermilabe. S kolegami z nemeckého laboratória GEO 600 márne pátrali po gravitačných vlnách, zistili však, že narazili na hranice časopriestoru. Gravitačné vlny pritom predpovedal už v roku 1916 Albert Einstein. Ide o osciláciu siete časopriestoru, spôsobenú pohybom veľmi hmotných objektov s extrémnymi hustotami, ako sú napríklad neutrónové hviezdy či čierne diery. Na začiatku 90. rokov minulého storočia strunový teoretik Leonard Susskind a laureát Nobelovej ceny Gerard 't Hooft prišli s nápadom ako by vesmír mohol fungovať ako hologram, inšpirovaní prácou Jacoba Bekensteina a Stephena Hawkinga o čiernych dierach zo 70. rokov. Všetko sa zdalo márne, dokým ich nekontaktoval Craig Hogen, ktorý prišiel v roku 2009 s veľmi netradičným riešením: „zdá sa, že s detektorom GEO 600 lomcujú mikroskopické kvantové záchvevy časopriestoru“. Domnieval sa, že je to holografický šum. Jacob Bekenstein si prvý uvedomil, že entropia (miera neusporiadanosti) čiernej diery, ktorú môžeme zároveň chápať aj ako jej informačný obsah, je úmerná veľkosti plochy horizontu udalostí, spoza ktorého nič (dokonca ani svetlo) nemôže z čiernej diery uniknúť. Celá trojrozmerná informácia z vnútra čiernej diery by mala byť zaznamenaná na dvojrozmernom povrchu horizontu udalostí, čo pripomína princíp hologramu. Predpokladá sa, že imaginárny povrch vesmíru by mali tvoriť akési kozmické pixely, obsahujúce vždy len jeden bit informácie. Keď má vesmír fungovať naozaj ako hologram, potom musí ku každému dvojrozmernému pixelu existovať jeho trojdimenzionálny obraz, kocka elementárnej veľkosti, niečo ako základný stavebný kameň priestoru. Gravitácia a Einsteinova teória relativity popisujú javy ako zrodenie vesmíru, obežné dráhy planét a pád jablka, predpokladajú, že gravitácia zakrivuje čas a priestor. Naopak kvantová mechanika popisuje atómy, elektróny a kvarky a ich vlnové prejavy, ktoré sú príčinou teórií holografického vesmíru či „simulačnej teórie“, popisujúcej vesmír ako zložito samoprogramujúci resp. kódovací systém. Riešenie nezlučiteľnosti gravitácie a všeobecnej teórie relativity s kvantovou mechanikou poskytla až teória kvantovej gravitácie pracujúca s dvomi rozmermi a jedným rozmerom času. Popisuje, že gravitácia sa nemôže šíriť v dvoch rozmeroch ako vlnenie, vlny sa nešíria naprieč vesmírom ale vesmír sa mení ako celok. Táto teória znova podporila výskum holografického princípu.
V najnovších výskumoch spolupracujú fyzici Yoshifumi Hyakutake z Univerzity v Ibaraki a Juan Maldacena z Princeton University na overení predpokladov holografického princípu pomocou počítačových simulácií vo vesmíroch s rôznym počtom dimenzií.
