LIVE LIKE LOVE

tu a teraz

Strácam sa medzi ľuďmi v meste
ako medzi stromami v lese,
s tým rozdielom,
že v lese sa cítim dobre.
V lese obijímem ktorýkoľvek strom,
v meste len s hnusom pozerám na tie vykorenené pne,
čo sa nazývajú ľuďmi,
najväčšia haluz,
som pre nich asi ja,
lebo mi nerozumejú,
chceli by ma mať začipovanú podľa ich pravidiel...
fungujúcich do tej podoby v akej žijeme,
takže zase nič moc,
prečo strácam svoju moc?
tá istá asociálna ulica, električka,
pokrytecké správanie, vynútené úlohy,
dokedy dokedy dokedy???
som sama?
pýtam sa zas a znova
zažila som krásne chvíle
stále tá istá depka prepadá ma
ako nočná mora, že už nemám
úsmev, ktorý vám ukázať chcem.
znova v spoločnosti zažívam, čo zažívať chcem
a znova nič z toho, nikto tu neostal,
moja mama len, ktorá ma nikdy mať nemala
môj pes, ktorý radšej sníva ako behá po vonku
a ja tu radšej sedím ako behám s ním.
Kto mi dal tú precitlivelosť do vienka
a prečo budem vždy pre moje city sebecká
plakať do mora
a čakať, že raz na slzu sa zlatá rybka vynorí,
chýba mi pocit viac ako odlomený kúsok perly
bez nej však možno nebudem úplná,
pre lásku božiu
chcela som len milovať a tvoriť podľa mojich predstáv,
tak čo mi zabraňuje, odpoveď neexistuje,
žiadne odporúčania duchovných majstrov,
žiadne rady, žiadna útecha, žiadne napredovanie.
Len pokoj a tá časť srdca, ktorá tvorí úsmev
zas a znova mi chýba ako láska.

medúzy majú svoje motúzy

 zamrznuté medúzy

zaľúbené medúzy

maľby Grimshawa a samá jesenná melanchólia

sama kráčam po ceste, lístie padá...

sama kráčam ulicou, lístie po nej šuští

 sama vznášam sa v lese

 sama kráčam z lesa

 sama pri mori dívam sa na milého, čo spí

 sama s mesiacom

 pri mori ľudia a oheň

sama, lístie, stromy, domy, múry a cesta...

EKOCITY URBANISM

ekocity

Spolu ležať na lúke a odletieť

Spomenula som si...
teraz odhodiť všetku karmu,
lebo bytie vedomím pretúpené je
a len večný tok energie prechádza
všetkým a všade...
a láska... ale aká,
nestačí mi tá konvenčná,
láska je moja predstava tu na Zemi,
tu kde sa anjeli pozerajú z výšky
a démoni sa potichu plížia do myšlienok
Tu kde strach je rovnako silný ako láska
Tu kde umieranie poslednou istotou je?
Tomu mám veriť?
Verím len transcendentálnej energii
Verím žiare v mojej duši,
verím a dúfam v lásku, ktorá presahuje
moju predstavu lásky, predstavu že umierania
sa už nebojím, že s ním plynulo prejdem týmto a akýmkolvek stavom
že ho vždy rozpoznám, nech je v akejkoľvek podobe
že božská hra nám bude známa...
že všetko sa zmení,
že zázraky sa budú diať len pre nás dvoch
že všetko okolo je len projekcia
LEN MY DVAJA REÁLNI SME
sbohom