
nedeľa 13. marca 2016
praca-otroctvo dnesneho sveta

piatok 11. marca 2016
ŽIVOT PO SMRTI
Je smrť skutočne tým strašiakom, ktorý spôsobuje aj strach zo života alebo je to len prechod do sveta, ktorý si skutočne zaslúžime podľa svojich prianí? Táto otázka rezonuje v každej kultúre a náboženstve už od dávna a stále je čerstvá pretože hľadanie pravdy nie je u konca. Je skutočne potrebné mať strach z toho, čo mnohí vďaka klinickej smrti opisujú ako nádherné a plné bezpodmienečnej lásky? Našou úlohou je pochopiť vesmír a odpustiť mu ako našej mysli, ktorá je viazaná na smrť, pretože smrť skutočne neexistuje. Napokon je to len na nás, či zotrváme v kolobehu reinkarnácií alebo sa vyslobodíme ako Budha.
V náboženstvách je viera spojená s nesmrteľnou dušou, možnosťou vzkriesenia, prechodom do svetov zla či dobra alebo reinkarnáciou ako cestou duše, ktorá sa zažíva v rôznych oddelených ja. Vesmír pripúšťa všetky možnosti, dáva každej duši slobodnú voľbu výberu vedomého či nevedomého. Veda tentokrát nezaostáva, ale vďaka nespochybniteľným výskumom pripúšťa život po smrti. Jeden z výskumov bol uskutočnený na California Institute of Technology, kde si skupina vedcov vypočula lekárov z nemocnice zo Southamptonu, ktorí sledovali asi 3500 prípadov klinickej smrti. Vo všetkých prípadoch dospeli k podobným výsledkom: levitácia nad vlastným telom, ostré svetlo, komunikácia so zosnulými príbuznými, pocity mieru a harmónie. Doktor Parnia k tomuto výskumu dodáva: „Všeobecne platí, že v stave totálneho bezvedomia mozog nemôže produkovať plynulé myšlienkové procesy, prípadne vytvárať trvalé spomienky. Lenže tomu ako mozog – orgán tela, zložený z hmotných buniek – vlastne generuje nehmotné myšlienky, ešte stále úplne nerozumieme.“ Doktor Parnia z výsledkov výskumu usudzuje, že ľudské vedomie môže pracovať nezávisle od mozgu, ak ho používa ako mechanizmus na manifestáciu myšlienok – tak ako televízny prijímač transformuje vlny do svetla a zvuku. „Keď poškodíte mozog a myseľ funguje, svedčí to o tom, že je poškodený iba aparát. Čo znamená, že myseľ nemusí byť nutne vytváraná mozgom. Ďalší výskum v tomto smere môže skutočne odhaliť existenciu duše.“ Do tejto témy výrazne zasiahol aj americký neurochirurg Eben Alexander. Lekár s vyše dvadsaťpäťročnou praxou, ktorý zažil klinickú smrť, už niekoľko rokov rezolútne tvrdí: „Našiel som vedecký dôkaz posmrtného života!“ A pridáva dôkaz: „Kým neuróny môjho kortexu ochromili baktérie, moje vedomie, oslobodené od mozgu, sa vydalo na cestu do širšej, novej dimenzie vesmíru.“ Neurochirurg, ktorý vyučoval na viacerých univerzitách a pracoval v niekoľkých nemocniciach, pritom patril k tým, čo neverili na fenomén zážitkov blízkych smrti. „Vždy som bol presvedčený, že existuje vedecké vysvetlenie. Po siedmich dňoch v kóme som však zažil niečo také hlboké a intenzívne, čo mi dalo vedecký dôvod veriť v existenciu vedomia po smrti.“ Na začiatku svojho dobrodružstva bol v oblakoch – „veľkých, nadýchaných, oranžovobielych mrakoch, ktoré kontrastovali na tmavomodrej oblohe. Vysoko nad mrakmi lietali kŕdle priehľadných, svetielkujúcich bytostí a zanechávali za sebou dlhé stopy. Boli to bytosti vyšších foriem. Zhora sa šíril zvuk, obrovský a zvučný. Bol takmer hmotný, bolo to ako dážď, ktorý cítite na koži, ale nezmoknete,“ približuje nevšednú skúsenosť. Psychológ Jeroným Klimeš upozorňuje, že otázka života po smrti nie je o vede samotnej. Z vedeckého hľadiska možno podľa neho potvrdiť iba jediné - fenomén „near death experience“ („zážitok blízky smrti“) existuje, bol opísaný, skúma sa. Problém je v interpretácii. Kým pre jedných je dôkazom existencie posmrtného života, pre druhých ide o fyziologickú záležitosť, o zmenené stavy vedomia. Istá časť vedeckej obce neuznávajúca výskumy na základe skúsenosti na jednu stranu priznáva, že mozog pri absencii mozgových vĺn a zástave srdca nemôže tvoriť myšlienky či zážitky, avšak prípady návratu z klinickej smrti pripisujú zmeneným stavom vedomia pri nedostatku okysličenia mozgu a ďalším fyziologickým javom. Ťažko však vysvetliť veľa podivuhodných skúseností, keď napríklad osoba klinicky mŕtva videla všetko, čo sa s ňou deje a dokázala zreprodukovať rozhovory doktorov či sa preniesť do inej miestnosti a zreprodukovať aj rozhovor svojich príbuzných. Takýchto prípadov je veľa. Aj Raymond A. Moody, popredný bádateľ skúseností blízkych smrti (napísal o tom knihu „Život po živote“) priznáva, že život po smrti existuje nielen vďaka stovkám preskúmaných prípadov, no aj vďaka svojej skúsenosti. Neumieral však on, ale jeho blízky. V momente odchodu na druhý svet blízki stojaci pri posteli uvádzali rovnaké zážitky, boli akoby s umierajúcim vytiahnutí do iného priestoru a mali rovnaký silný duchovný zážitok mimo svojich tiel. Moody sa venoval aj prípadom regresnej hypnózy (kniha „Cesty do minulých životov“), aby tak skompletizoval myšlienky života po živote resp. smrti a aby sa bližšie priblížil pravde skrývajúcej sa za týmto veľkým mystériom. Je z toho zrejmé, že reinkarnácia je bežným systémom, ktorý neplatí len pre východné náboženstvá. Preto je aj prijatie smrti dôležité pre život ako taký. Ako duchovné bytosti prechádzajúce z tela do tela a zo systémov do systémov sa nemáme čoho báť, ak tak len mrhania času, ktorý je síce nekonečný, ale prítomnosť žitá naplno je nekonečno v každom okamihu. Je to nesmrteľnosť, zomrieť či byť vzkriesený je jedno a to isté. Možno by sme si priali byť vzkriesení a už nemeniť telá, niekedy stačí iba chcieť a človek po smrti pochopí, čo je život. Keď to pochopia naraz mnohí, budú vzkriesení bez myšlienky na smrť. Priania sú modlitby a svet prianí na nás čaká, je len na nás: ostať alebo odísť. Ľudia uvádzajú pri návrate z klinickej smrti, že v prvých fázach odchodu im bol premietnutý celý život, boli navádzaní hlasom odpustiť ľuďom a neskôr prechádzali tmavým tunelom do svetla, niektorí sú konfrontovaní s tmou alebo inými nepríjemnými zážitkami, ale len na chvíľu, kým sa uvedomia a potom prejdú cez tunel do svetla a nekonečného priestoru, kde cítia bezpodmienečnú lásku, akú nikdy pred tým necítili. Veľakrát sa k nim prihovára žiariaca bytosť ako Ježiš a pýta sa či chcú ostať alebo sa vrátiť do sveta, samozrejme ak je ich telo ešte použiteľné. Niekedy sú naopak povzbudení božou vôľou vrátiť sa na Zem, dokončiť svoju púť a šíriť svoje skúsenosti zo smrti. Doktori namiesto toho, aby odhaľovali rôzne prípady zázračných uzdravení a návratov do tela, aj po jasnej smrti, zamlčujú dôkazy. Medzi zázračnými prípadmi je napr. potápač, ktorý bol niekoľkokrát popŕhlený smrteľne jedovatými medúzami a mŕtvy 20 minút alebo nevyliečiteľne chorá pacientka, ktorá odmietla konvenčné spôsoby liečby, prešla si vlastnou smrťou a po pár dňoch sa úplne uzdravila. Konfrontácia s vibráciou bezpodmienečnej lásky zmení ľudí, ktorí sú konfrontovaní so smrťou na všetkých úrovniach. Ľudia strácajú strach zo smrti a rovnako aj zo života, ktorý obohacujú láskou prinesenou z iného sveta. Žiarivý duchovný svet plný našich blízkych zosnulých a nekonečnej harmónie existuje. Ako vstupnou bránou v procese umierania je pre všetkých, že budú konfrontovaní s celým svojím životom a chybami, aby pochopili čo mali pochopiť, odpustili sebe aj druhým a očistení božou láskou mohli vstúpiť do sveta, v ktorom sú pozemské starosti ako dym odfúknutý vetrom. Architekt Štefan von Jankovich, ktorý sa po smrteľnej autonehode vrátil naspäť do života, svoju skúsenosť opísal takto: „Cítil som sa oslobodený od strach naháňajúceho tiesnivého stavu. Mal som pocit, že moje astrálne telo, moja duša a môj duch sa zrazu oddelili od môjho materiálneho ja. Cítil som sa priam ako zbavený bremena. Tento stav bol krásny a prirodzený. Počul som zvláštnu tichú hudbu sprevádzanú jasnými farbami, formami a pohybmi. Potom som mal pocit, že sa vznášam. A skutočne som sa vznášal nad miestom nešťastia a videl som tam moje zranené telo ležať bez života - presne v tej polohe, akú mi neskôr opísali lekári a ako stálo v policajnej správe.
Videl som celý výjav súčasne z viacerých strán - zreteľne a zároveň priesvitne, aj naše auto a okolostojacich ľudí. Dokonca aj kolónu áut, ktorá sa na mieste nehody zastavila. Pozoroval som aj lekára, ktorý sa pokúšal prebrať ma k životu. Lekár povedal: .Nemôžem urobiť masáž srdca, nejde to. Už sa nedá nič robiť, je mŕtvy! Presne som počul, čo si ľudia medzi sebou hovorili. Vnímal som dokonca aj to, čo si mysleli - akýmsi prenosom myšlienok. Moje „nemateriálne“ zmyslové orgány fungovali dobre a môj „nemateriálny“ mozog registroval všetko. Vznášal som sa asi v trojmetrovej výške vo viacrozmernom priestore. Odvrátil som sa od miesta nešťastia, pretože ma už nezaujímalo. Chcel som odletieť a už som aj letel. Všetko bolo upokojujúce, harmonické a nádherné. Tóny a hry svetiel boli čoraz silnejšie, čoraz sýtejšie, zalievali ma i celé moje okolie. Letel som k stále jasnejšiemu, žiarivejšiemu a pulzujúcemu Slnku. Letel som síce ďalej sám, ale mal som pocit, že som obklopený dobrými bytosťami. Potom sa odohralo fantastické, štvorrozmerné divadlo, ktoré zobrazovalo nespočetné množstvo výjavov z môjho života. Každá scéna bola úplne dokonalá, ale hra sa odvíjala napodiv odzadu. Ako prvý výjav som teda videl svoju smrť na ceste, kým posledný akt sa končil mojím narodením pri svetle sviečky doma v Budapešti. V tejto divadelnej hre som nebol len hlavným predstaviteľom, ale zároveň aj divákom. Čas nemal pre mňa už nijaký význam.
Bol som už v štádiu prechodu, teda vo svete vyšších dimenzií, kde sa už kmitanie nedá vnímať ako hmota. Inými slovami: bol som už v inom svete, kde duch a duša oslobodené od tela existujú ďalej podľa nových zákonov. Žiaľ, tento euforický zážitok sa náhle skončil. Uvidel som zrazu mladšieho štíhleho muža, ktorý sa obrátil k lekárovi a spýtal sa ho, či by kolega nemal nič proti tomu, keby dal mŕtvemu injekciu adrenalínu priamo do srdca. Po tejto injekcii, pravdepodobne v okamihu, keď moje srdce bolo podnietené k prvému úderu, sa stalo so mnou niečo strašné: padal som do hlbokej černe. S hrozným trhnutím a nárazom som bol vsotený späť do ťažko doráňaného tela. Znova som žil, zaplavili ma neopísateľné bolesti.“ Niekedy je naozaj lepšie nechať ťažko trpiacich umierajúcich ľudí odísť. Súčasná medicína chce vládnuť nad životom a smrťou aj za cenu utrpenia, ale evidentne je tu aj prirodzená cesta, ktorá nabáda, že smrťou sa skutočný život len začína. Dáva tak správu ľuďom žiť život bez strachu a pochopiť, že všetky starosti sú pominuteľné a náš pobyt na Zemi je len skúškou. V Tibete je niekoľkotisícročná tradícia spojená s prechodom mŕtveho do stavu vyslobodenia. Kniha mŕvych v preklade znamená „vyslobodenie v barde cez načúvanie“ a poskytuje návod ako úspešne prejsť obdobím medzi smrťou a novým vtelením a ako sa môže proces umierania zmeniť na proces oslobodenia. Preto príbuzní, ale aj s pomocou lámov recitujú mŕvemu túto knihu, aby pochopil, že v barde ako v prechodnom svete sú všetko iba ilúzie a mohol sa tak vyslobodiť z ďalšieho vteľovania. Je to však bez účinku, keď človek nikdy pred tým nepočul alebo nečítal túto knihu. Podľa jeho karmy bude v barde – v iluzórnom svete zažívať rôzne skúsenosti. Doba medzi smrťou a ďalším vtelením je 49 dní. Oslobodené bytosti sú hlavne lámovia, ktorí dokonca zanechávajú informácie o ďalšom vtelení. Nevteľujú sa preto, že by museli, ale prichádzajú znova, aby pomáhali ľuďom v ich duchovnom vývoji. V budhizme existuje tradícia bodhisattvov, ktorí si vedome vyberajú reinkarnáciu ako spôsob pomáhať bytostiam na ich púti, dokým nebudú všetky vyslobodené z kolobehu karmy a reinkarnácií. V starovekom Egypte zas používali Knihu mŕtvych ako návod na posmrtný život. Pri pohrebe bola prispôsobená podľa postavenia zosnulého. Obsahovala rôzne modlitby ako prejsť do krajiny mieru alebo neupadnúť do nepríjemností. Duša mŕtveho prosí o nádherný život a musí predniesť „vyhlásenie o nevine“ adresované Usirovi a má ho presvedčiť o tom, že zosnulý žil sporiadaným životom. Pokiaľ ide o Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary, nie je možné spočítavať všetkých egyptológov, ktorí sa týmto pozoruhodným dielom zaoberali. Príprava na smrť je teda niečo, čo malo v egyptskej kultúre veľký význam pre život. Človek sa pripravoval na idylický posmrtný život aj tým, aký život žil. Preto aj známy výrok „memento mori“ – pamätaj na smrť má hlboké posolstvo pre náš súčasný život. Ži každý deň akoby si mal zomrieť alebo ži ako chceš žiť na druhom svete. Nech je život akokoľvek ťažký, spojenie s vedomím ľahkosti a dokonalosti po smrti nás môže povzniesť nad starosti sveta. Kresťanská hrozba pekla alebo neba teda nie je ani tak o posmrtnom živote ako o živote na Zemi, pretože priama konfrontácia so smrťou rôznych, aj neveriacich ľudí, dokazuje, že božie svetlo a láska sú skutočne bezpodmienečné pre každého. Nech nám však absencia zážitku smrti nebráni v odhalení bezpodmienečnej lásky aj v tomto svete.
sobota 27. februára 2016
sobota 13. februára 2016
nedeľa 31. januára 2016
JE VESMIR HOLOGRAM?

Holografický princíp fungovania vesmíru navrhli vedci pri výskumoch, ktoré dokazovali, že častice sú navzájom kvantovo previazané bez ohľadu na vzdialenosť a čas a že v prípade čiernych dier sa ich informácia nestráca ale zapisuje na povrch. Tento model tiež ovplyvnil výskum ľudského vedomia. Každopádne zatrasie vierou v hmotnú realitu a je ťažké ho priamo vysvetliť, aj keď experimenty hovoria samé za seba.
V roku 1982 na univerzite v Paríži výskumný tím vedený fyzikom Alainom Aspectom urobil experiment, ktorý sa javí ako jeden z najvýznamnejších objavov 20. storočia.
Aspect a jeho tím odhalili, že subatomárne častice ako elektróny sú schopné spolu okamžite „komunikovať“ bez ohľadu na to, či sú od seba ďaleko 10 centimetrov alebo 10 miliárd kilometrov. To však narúša Einsteinov postulát, ktorý tvrdí, že žiadna informácia sa nemôže šíriť rýchlejšie ako rýchlosť svetla vo vákuu. Pretože cestovanie rýchlejšie ako rýchlosťou svetla je to isté ako zlomenie časovej bariéry resp. prítomnosť, minulosť a budúcnosť splynú v jedno. Napríklad fyzik David Bohm z Londýnskej univerzity veril, že Aspectov objav znamená, že objektívna realita neexistuje, a to aj napriek zdaniu pevnosti vesmíru. Ten je v podstate preludom, obrovským a okázalo podrobným hologramom. Hologram je trojrozmerná fotografia, vytvorená pomocou laserových lúčov rozdeľujúcich sa cez polopriepustné zrkadlo, pričom prechádzajúce lúče sa odrážajú od objektu a lúče odrazené od zrkadla dopadajú priamo na film. Tieto lúče spolu interferujú a vytvárajú výsledný holografický obraz na filme, ktorý nesie informáciu aj o fáze svetla. Osvetlením fotografického filmu laserom pod rovnakým uhlom ako pri vytváraní hologramu vznikne priestorový obraz – hologram. Na rozdiel od klasickej fotografie, každá časť hologramu obsahuje všetky informácie o celom obraze. Podľa Bohma je oddelenosť aj vzdialených častíc ilúzia. Všetko preniká všetkým, všetky rozdelenia sú umelé a vesmír je súvislá pavučina. V jeho hlbšej úrovni je realita akýsi druh superhologramu, v ktorom minulosť, prítomnosť a budúcnosť existujú súčasne. Objavy kvantovej fyziky nám môžu umožniť napr. cestovanie v čase alebo teleportáciu. Bohm nebol jediný bádateľ presvedčený o tom, že vesmír je hologram. Standfordský neurofyziológ Karl Pribram pracoval nezávisle na poli výskumu mozgu. Po desaťročiach dlhých štúdií zaoberajúcich sa otázkou, kde v mozgu je uložená pamäť a spomienky dokázal, že skôr ako obmedzená na určitú oblasť je pamäť rozptýlená po celom mozgu. Keď sa v roku 1960 zoznámil s holografickým modelom, uvedomil si, že našiel vysvetlenie. Podľa Pribrama spomienky nie sú zakódované v neurónoch, ale vo vzorcoch nervových impulzov, ktoré križujú mozog skrz naskrz tak isto ako keď svetlo laseru interferuje na holografickom filme. Verí, že mozog je sám o sebe hologram. Jeho teória taktiež vysvetľuje, ako môže mozog hromadiť toľko informácií v tak malom priestore. Odhadovalo sa, že ľudský mozog je schopný si za život zapamätať 10 miliárd bitov (približne množstvo informácií obsiahnuté v piatich zväzkoch Encyklopédie Britannica). Avšak hologram má obrovskú kapacitu pre ukladanie informácií – pri zmene uhlu, pod ktorým dva lúče zasiahnu fotografický film, je možné zaznamenať mnoho rôznych obrazov na ten istý povrch. Jeden štvorcový centimeter filmu môže poňať až 10 miliárd bitov. Každý kus informácie sa zdá byť okamžite súvzťažný s akýmkoľvek ďalším kusom informácie. Ukladanie pamäte nie je jediná neurofyziologická hádanka, ďalšou je ako mozog môže prekladať tok frekvencií, ktoré prijíma cez zmysly (svetelné frekvencie, zvukové atď.) do konkrétneho vnímania sveta. Hologram vlastne kóduje a dekóduje frekvencie. Funguje ako prekladacie zariadenie, premieňajúce toky frekvencií do súvislého obrazu. Keď sú všetko len toky frekvencií a hmatateľný svet je len hologramom, ktorý vyberá určité frekvencie a potom ich matematicky transformuje do zmyslového vnímania, objektívna realita prestane existovať. Ako východné náboženstvá nabádajú, materiálny svet je Mája, ilúzia, aj keď si môžeme myslieť, že sme súčasťou fyzického sveta. Sme vlastne „prijímače“ plávajúce cez oceán frekvencií, a čo z neho vyberieme, premeníme do fyzickej skutočnosti, ktorá je súčasťou superhologramu. Mnoho parapsychologických fenoménov je zrozumiteľnejších z pohľadu holografickej paradigmy. Je napríklad ľahšie pochopiteľné ako informácia môže cestovať z jednej mysle do druhej na veľké vzdialenosti. Zvlášť Stanislav Grof, významný americký psychiater českého pôvodu, verí že holografická paradigma umožňuje porozumieť mnohým záhadným javom, ktoré ľudia zažívajú behom zmenených stavov vedomia. Niektorí uvádzali presvedčivý popis ciest mimo telo, záblesky budúcnosti a regresie do minulých inkarnácií, vrátane detailných popisov dávnych dôb, či identifikáciu s inými druhmi. Keď je myseľ len časť kontinua, transpersonálne skúsenosti sa už ďalej nemusia zdať zvláštne a mala by sa im venovať väčšia pozornosť. Napríklad „channeling médií“ (ľudí schopných prijímať frekvencie nadzmyslovo) s bytosťami z iných planét nám môže napomôcť vidieť vo vesmírnych súvislostiach a prestať viesť vojny. Holografická paradigma má tiež dopady na biológiu. Keith Floyd, psychológ vo Virgínii, poukázal, že ak je pevná realita len holografická ilúzia, mozog nemôže vytvárať vedomie. Naopak vedomie je tok frekvencií, ktorý vytvára zdanie mozgu a všetkého okolo, čo interpretujeme ako fyzické. Dokonca aj bunky v tele reagujú na rôzne frekvencie, sú priamo prepojené s vedomím. Keď je fyzikálna štruktúra nášho tela tiež len holografická projekcia vedomia, je jasnejšie, že každý z nás je viac zodpovedný za svoje zdravie. Zázračné uzdravenie môže byť vlastne zmena vo vedomí, následne sa prejavujúca v holograme tela. V holografickej sfére sú myšlienkové obrazy rovnako reálne ako realita.
V knihe Dary neznámych vecí biológ Lyall Watson popisuje indonézsku šamanku, ktorá pri rituálnom tanci pred divákmi dokázala vytvoriť háj miznúcich a znova sa objavujúcich stromov. Obmedzenie takýchto schopností je len v našej mysli. Myseľ, ktorá je neustále programovaná vierou, že sa to nedá, vytvára holografický vzorec obmedzenia. Vo väčšej mierke to môžeme nazvať kolektívnym nevedomím a všetky kauzality počnúc ekonomickou situáciou a končiac zdravotným stavom to odzrkadľujú. Robiť zázraky je naše vrodené právo, je to schopnosť programovať realitu ako chceme, zažívame to napr. vo sne. Naše podvedomie robí prácu za nás podľa nášho holografického nastavenia vedomia, máme však vždy na výber, zbúrať staré myšlienkové vzorce a nahradiť ich vyhovujúcejšími.
Tvrdenie o holografickej podstate vesmíru je tiež rozšírením súčasných poznatkov o čiernych dierach. S touto myšlienkou prišiel Craig Hogen, riaditeľ Strediska časticovej fyziky v americkom Fermilabe. S kolegami z nemeckého laboratória GEO 600 márne pátrali po gravitačných vlnách, zistili však, že narazili na hranice časopriestoru. Gravitačné vlny pritom predpovedal už v roku 1916 Albert Einstein. Ide o osciláciu siete časopriestoru, spôsobenú pohybom veľmi hmotných objektov s extrémnymi hustotami, ako sú napríklad neutrónové hviezdy či čierne diery. Na začiatku 90. rokov minulého storočia strunový teoretik Leonard Susskind a laureát Nobelovej ceny Gerard 't Hooft prišli s nápadom ako by vesmír mohol fungovať ako hologram, inšpirovaní prácou Jacoba Bekensteina a Stephena Hawkinga o čiernych dierach zo 70. rokov. Všetko sa zdalo márne, dokým ich nekontaktoval Craig Hogen, ktorý prišiel v roku 2009 s veľmi netradičným riešením: „zdá sa, že s detektorom GEO 600 lomcujú mikroskopické kvantové záchvevy časopriestoru“. Domnieval sa, že je to holografický šum. Jacob Bekenstein si prvý uvedomil, že entropia (miera neusporiadanosti) čiernej diery, ktorú môžeme zároveň chápať aj ako jej informačný obsah, je úmerná veľkosti plochy horizontu udalostí, spoza ktorého nič (dokonca ani svetlo) nemôže z čiernej diery uniknúť. Celá trojrozmerná informácia z vnútra čiernej diery by mala byť zaznamenaná na dvojrozmernom povrchu horizontu udalostí, čo pripomína princíp hologramu. Predpokladá sa, že imaginárny povrch vesmíru by mali tvoriť akési kozmické pixely, obsahujúce vždy len jeden bit informácie. Keď má vesmír fungovať naozaj ako hologram, potom musí ku každému dvojrozmernému pixelu existovať jeho trojdimenzionálny obraz, kocka elementárnej veľkosti, niečo ako základný stavebný kameň priestoru. Gravitácia a Einsteinova teória relativity popisujú javy ako zrodenie vesmíru, obežné dráhy planét a pád jablka, predpokladajú, že gravitácia zakrivuje čas a priestor. Naopak kvantová mechanika popisuje atómy, elektróny a kvarky a ich vlnové prejavy, ktoré sú príčinou teórií holografického vesmíru či „simulačnej teórie“, popisujúcej vesmír ako zložito samoprogramujúci resp. kódovací systém. Riešenie nezlučiteľnosti gravitácie a všeobecnej teórie relativity s kvantovou mechanikou poskytla až teória kvantovej gravitácie pracujúca s dvomi rozmermi a jedným rozmerom času. Popisuje, že gravitácia sa nemôže šíriť v dvoch rozmeroch ako vlnenie, vlny sa nešíria naprieč vesmírom ale vesmír sa mení ako celok. Táto teória znova podporila výskum holografického princípu.
V najnovších výskumoch spolupracujú fyzici Yoshifumi Hyakutake z Univerzity v Ibaraki a Juan Maldacena z Princeton University na overení predpokladov holografického princípu pomocou počítačových simulácií vo vesmíroch s rôznym počtom dimenzií.
pondelok 4. januára 2016
sobota 2. januára 2016
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)