pri Dunaji krásne je

Báseň venovaná Borisovi Koll(otoč)árovi

Krásne sú

slová na látke

nedaj pusu

zlatej oplátke

ani keby bola z papiera

nie je to predsa jej premiéra

keby žila naveky

nestrácala by čas

tam kde jazdia vleky.

a view from the other side

zrado 11 - 88

 zrado 11

 zrado 22

 zrado 33

 zrado 44

 zrado 55

 zrado 66

 zrado 77

zrado 88

lol

spagethi monster aka V zajati nahody spiaca krása do obdĺžnika utiekajúca sa

praca-otroctvo dnesneho sveta

Najvacsim problemom slovenska a celeho sveta nie su politici...ti su len vyvrcholenim vseobecneho marazmu a zacyklenia v kvantitativnom pristupe k praci, tovaru a sluzbam. Obycajni ludia chodia do prace, makaju 8 hodin denne castokrat aj viac za male ohodnotenie a politici ktori chodia na zasadania par krat za mesiac, robia pre ludi hovno dostavaju 10x vyssie platy ako ti obcania-mravcekovia. Kolko ludi podla vas robi to co ich bavi? A kolko z nich nezapadne do rychleho obehu tovaru a sluzieb, byrokracie a odvodov ze sa ani nevie nadychnut a vysnivana praca sa vlastne stane zase len kvantitativnym opakovanim? Kolko ludi si moze povedat ze je skutocne spokojnych s rozvrhnutim svojho casu a energie do celeho zivota? Kolko ludi radsej zamlci svoje skutocne sny, tuzby a pocity len preto ze vidi peniaze a zopar peknych dovoleniek? Mozno si nepredstavujete uplne iny system ako ja... ale podla mna su skutocne ludske prava nadradene ostatnym zaujmom... a ked raz viem ze moj zivot ma hodnotu len ked v nom nie je stress a nahananie sa a ze robim vtedy ked to tak citim a robim to co ma skutocne bavi a tak ako to citim ako mi moze spolocnost, stat branit zit plnohodnotne? Preco sa tu nerespektuju zakladne ludske prava a vsetko je podmienene dravostou trhu prace a penazi? Tento kapitalizmus sposobil velku ciernu dieru v ludskych dusiach...vsetka energia sa straca v tazkom materializme. Ale vsetky systemy boli zalozene na takomto nesulade ludskych citov a trhu...az tak ze si na to ludia zvykli az tak ze sa nad tym dnes skoro nikto nezamysla... je to velmi smutne. Politika je len vrchol dravosti vsetkych ludi dokopy...ktori su vlastne obete samych seba...prisposobit sa je niekedy ovela horsie ako sa neprisposobit. Ja mam realnu vidinu spolocnosti a systemu... kazdy robi co chce a kolko chce... tovary su kvalitnejsie lebo su naozaj vysledkom tvorivej a pomalej prace, ktora je robena ako potreba cloveka sa realizovat...ked vsetci spomalia aj ekonomika sa spomali...napr. polnohospodarstvo sa preorientuje na mensie druzstva, ktore budu lepsie kontrolovatelne a bio, dalsie tovary ako technika sa bude robit tiez kvalitnejsie...nebudeme tolko vyhadzovat a veci si budeme skutocne vazit. Vznikne tak priestor pre mnoho sluzieb, ktore budu kreativne zaplnat cas... takze ten kto bude nieco vyrabat bude predavat tomu kto vytvara nejaku sluzbu a zaroven bude vyuzivat danu sluzbu takze kruh sa uzatvara a ekonomika funguje. Pisem to pre to lebo vnimam ake je tazke najst si svoje miesto v spolocnosti ked vidim ako ludia robia to co ich nebavi a navzajom sa nutia to robit lebo ked to robi jeden vyzaduje to od druheho ten od tretieho a takto ta choroba pohltila svet. Myslim, ze nikto sa nepyta svojich zamestnancov ako to citia kazdy potrebuje vysledky na deadliny a odpracovane hodiny ktore su peniazmi, nikoho nezaujima ci to ludi nebavi alebo su pretazeni... A je to odporne...vskutku sa mi to hnusi ako sa ludia rutia rychlikom do tejto ciernej diery...tou ciernou dierou je smrt... sice je svetlo na konci tunela, kde na vas necaka ziadna praca do ktorej sa vy alebo niekto bude nutit a vase priania sa deju spontanne bez namahy... to s naozaj ludia tak slepi ze si nevsimli ze toto nutenie sa do prezitia v svete takom ako ho pozname je vlastne fasizmus, choroba, staroba a smrt? je take tazke pochopit, ze .. A. bud ste tu len raz a kratko(ludsky zivot je naozaj kratky) a tym padom sa nemozete trapit a robit nieco co vas nebavi alebo ste z toho vycerpani B. vsetci sme nekonecne bytosti, ktore sa reinkarnuju do roznych svetov, na rozne planety a pod. a tym padom jedine na com zalezi je objavit sameho seba takeho ktory dokaze dat akemukolvek svetu cistu predstavu sameho seba a nie pokrivenu verziu utlacanu systemom a svetom v ktorom sa prave narodil C. sme tu len raz a potom pojdeme do neba... takze co nam brani zit tu to nebo? to ze historia hovori ze vzdy boli ludia utlacani a nevedomi, neskusali sami ani spolocne otvorit svoj tvorivy potencial bez vplyvu vynutenia ci utrpenia a uz vobec nie svoj duchovny ppotencial? Co nam brani ist za hranice tohto sveta? Nie sme nahodou sami pre seba fasistami a totalitnymi komunistami ktri brania pozriet sa za hranice? Odhodit okovy sveta a systemu a objavovat co nas drzi pri zivote naozaj? Nie su to peniaze, nie je to praca ktora nas nebavi, su to len momenty ktore zazivame srdcom, momenty uvolnenia a radosti...to je praca a vsetka praca by na tieto momenty mala byt orientovana...ak nie je to totalita a fasizmus. Ja vidim tvare ludi na uradoch, v obchodoch, v administrativach, tovarnach a fabrikach, v druzstvach a proste kdekolvek... a vidim v nich mizeriu, latentnu rakovinu, nechut a vynutenost...vidim do dusi a viem ze ludia robia to co ich nebavi a do coho su nuteni aby prezili... takych ludi je 98%...mozno menej ale stale priiiiiiiiiiiilis vela, aj jeden je vela, na to nikdy nezabudajte! Mozeme to zmenit...najprv slova, potom spolocenstvo ktore spolupracuje a vytvara kolobeh prac ktore bavia a potom zmeny v celej spolocnosti ked kotleba dokaze zaujat volicov s tym ze im len nieco naslubuje a nema konkretne riesenia tak preco by sme my vzdelani mali byt horsi a nesudrzni...nesnazit sa o lepsi svet? vas bavi zit v takom svete kde si den co den kupujete tovar bez lasky a vyuzivate sluzby bez lasky??? tomu hovorite inteligencia? Nie su nahodou mudrejsi ti co ziju na okraji spolocnosti, ktora im nechce nic dat ale zrkadlia ju lepsie ako zrkadlo...lebo nemali moznost najst sa v zivote a praci v takej aka je ich dusa... a ja vam zarucujem ze to nie su duse bezdomovcov a prostitutok ale duse umelcov, ktore nedostali priestor alebo boli ponizene...in memoriam van gogh

ŽIVOT PO SMRTI

Je smrť skutočne tým strašiakom, ktorý spôsobuje aj strach zo života alebo je to len prechod do sveta, ktorý si skutočne zaslúžime podľa svojich prianí? Táto otázka rezonuje v každej kultúre a náboženstve už od dávna a stále je čerstvá pretože hľadanie pravdy nie je u konca. Je skutočne potrebné mať strach z toho, čo mnohí vďaka klinickej smrti opisujú ako nádherné a plné bezpodmienečnej lásky? Našou úlohou je pochopiť vesmír a odpustiť mu ako našej mysli, ktorá je viazaná na smrť, pretože smrť skutočne neexistuje. Napokon je to len na nás, či zotrváme v kolobehu reinkarnácií alebo sa vyslobodíme ako Budha. 

V náboženstvách je viera spojená s nesmrteľnou dušou, možnosťou vzkriesenia, prechodom do svetov zla či dobra alebo reinkarnáciou ako cestou duše, ktorá sa zažíva v rôznych oddelených ja. Vesmír pripúšťa všetky možnosti, dáva každej duši slobodnú voľbu výberu vedomého či nevedomého. Veda tentokrát nezaostáva, ale vďaka nespochybniteľným výskumom pripúšťa život po smrti. Jeden z výskumov bol uskutočnený na California Institute of Technology, kde si skupina vedcov vypočula lekárov z nemocnice zo Southamptonu, ktorí sledovali asi 3500 prípadov klinickej smrti. Vo všetkých prípadoch dospeli k podobným výsledkom: levitácia nad vlastným telom, ostré svetlo, komunikácia so zosnulými príbuznými, pocity mieru a harmónie. Doktor Parnia k tomuto výskumu dodáva: „Všeobecne platí, že v stave totálneho bezvedomia mozog nemôže produkovať plynulé myšlienkové procesy, prípadne vytvárať trvalé spomienky. Lenže tomu ako mozog – orgán tela, zložený z hmotných buniek – vlastne generuje nehmotné myšlienky, ešte stále úplne nerozumieme.“ Doktor Parnia z výsledkov výskumu usudzuje, že ľudské vedomie môže pracovať nezávisle od mozgu, ak ho používa ako mechanizmus na manifestáciu myšlienok – tak ako televízny prijímač transformuje vlny do svetla a zvuku. „Keď poškodíte mozog a myseľ funguje, svedčí to o tom, že je poškodený iba aparát. Čo znamená, že myseľ nemusí byť nutne vytváraná mozgom. Ďalší výskum v tomto smere môže skutočne odhaliť existenciu duše.“ Do tejto témy výrazne zasiahol aj americký neurochirurg Eben Alexander. Lekár s vyše dvadsaťpäťročnou praxou, ktorý zažil klinickú smrť, už niekoľko rokov rezolútne tvrdí: „Našiel som vedecký dôkaz posmrtného života!“ A pridáva dôkaz: „Kým neuróny môjho kortexu ochromili baktérie, moje vedomie, oslobodené od mozgu, sa vydalo na cestu do širšej, novej dimenzie vesmíru.“ Neurochirurg, ktorý vyučoval na viacerých univerzitách a pracoval v niekoľkých nemocniciach, pritom patril k tým, čo neverili na fenomén zážitkov blízkych smrti. „Vždy som bol presvedčený, že existuje vedecké vysvetlenie. Po siedmich dňoch v kóme som však zažil niečo také hlboké a intenzívne, čo mi dalo vedecký dôvod veriť v existenciu vedomia po smrti.“ Na začiatku svojho dobrodružstva bol v oblakoch – „veľkých, nadýchaných, oranžovobielych mrakoch, ktoré kontrastovali na tmavomodrej oblohe. Vysoko nad mrakmi lietali kŕdle priehľadných, svetielkujúcich bytostí a zanechávali za sebou dlhé stopy. Boli to bytosti vyšších foriem. Zhora sa šíril zvuk, obrovský a zvučný. Bol takmer hmotný, bolo to ako dážď, ktorý cítite na koži, ale nezmoknete,“ približuje nevšednú skúsenosť. Psychológ Jeroným Klimeš upozorňuje, že otázka života po smrti nie je o vede samotnej. Z vedeckého hľadiska možno podľa neho potvrdiť iba jediné - fenomén „near death experience“ („zážitok blízky smrti“) existuje, bol opísaný, skúma sa. Problém je v interpretácii. Kým pre jedných je dôkazom existencie posmrtného života, pre druhých ide o fyziologickú záležitosť, o zmenené stavy vedomia. Istá časť vedeckej obce neuznávajúca výskumy na základe skúsenosti na jednu stranu priznáva, že mozog pri absencii mozgových vĺn a zástave srdca nemôže tvoriť myšlienky či zážitky, avšak prípady návratu z klinickej smrti pripisujú zmeneným stavom vedomia pri nedostatku okysličenia mozgu a ďalším fyziologickým javom. Ťažko však vysvetliť veľa podivuhodných skúseností, keď napríklad osoba klinicky mŕtva videla všetko, čo sa s ňou deje a dokázala zreprodukovať rozhovory doktorov či sa preniesť do inej miestnosti a zreprodukovať aj rozhovor svojich príbuzných. Takýchto prípadov je veľa. Aj Raymond A. Moody, popredný bádateľ skúseností blízkych smrti (napísal o tom knihu „Život po živote“) priznáva, že život po smrti existuje nielen vďaka stovkám preskúmaných prípadov, no aj vďaka svojej skúsenosti. Neumieral však on, ale jeho blízky. V momente odchodu na druhý svet blízki stojaci pri posteli uvádzali rovnaké zážitky, boli akoby s umierajúcim vytiahnutí do iného priestoru a mali rovnaký silný duchovný zážitok mimo svojich tiel. Moody sa venoval aj prípadom regresnej hypnózy (kniha „Cesty do minulých životov“), aby tak skompletizoval myšlienky života po živote resp. smrti a aby sa bližšie priblížil pravde skrývajúcej sa za týmto veľkým mystériom. Je z toho zrejmé, že reinkarnácia je bežným systémom, ktorý neplatí len pre východné náboženstvá. Preto je aj prijatie smrti dôležité pre život ako taký. Ako duchovné bytosti prechádzajúce z tela do tela a zo systémov do systémov sa nemáme čoho báť, ak tak len mrhania času, ktorý je síce nekonečný, ale prítomnosť žitá naplno je nekonečno v každom okamihu. Je to nesmrteľnosť, zomrieť či byť vzkriesený je jedno a to isté. Možno by sme si priali byť vzkriesení a už nemeniť telá, niekedy stačí iba chcieť a človek po smrti pochopí, čo je život. Keď to pochopia naraz mnohí, budú vzkriesení bez myšlienky na smrť. Priania sú modlitby a svet prianí na nás čaká, je len na nás: ostať alebo odísť. Ľudia uvádzajú pri návrate z klinickej smrti, že v prvých fázach odchodu im bol premietnutý celý život, boli navádzaní hlasom odpustiť ľuďom a neskôr prechádzali tmavým tunelom do svetla, niektorí sú konfrontovaní s tmou alebo inými nepríjemnými zážitkami, ale len na chvíľu, kým sa uvedomia a potom prejdú cez tunel do svetla a nekonečného priestoru, kde cítia bezpodmienečnú lásku, akú nikdy pred tým necítili. Veľakrát sa k nim prihovára žiariaca bytosť ako Ježiš a pýta sa či chcú ostať alebo sa vrátiť do sveta, samozrejme ak je ich telo ešte použiteľné. Niekedy sú naopak povzbudení božou vôľou vrátiť sa na Zem, dokončiť svoju púť a šíriť svoje skúsenosti zo smrti. Doktori namiesto toho, aby odhaľovali rôzne prípady zázračných uzdravení a návratov do tela, aj po jasnej smrti, zamlčujú dôkazy. Medzi zázračnými prípadmi je napr. potápač, ktorý bol niekoľkokrát popŕhlený smrteľne jedovatými medúzami a mŕtvy 20 minút alebo nevyliečiteľne chorá pacientka, ktorá odmietla konvenčné spôsoby liečby, prešla si vlastnou smrťou a po pár dňoch sa úplne uzdravila. Konfrontácia s vibráciou bezpodmienečnej lásky zmení ľudí, ktorí sú konfrontovaní so smrťou na všetkých úrovniach. Ľudia strácajú strach zo smrti a rovnako aj zo života, ktorý obohacujú láskou prinesenou z iného sveta. Žiarivý duchovný svet plný našich blízkych zosnulých a nekonečnej harmónie existuje. Ako vstupnou bránou v procese umierania je pre všetkých, že budú konfrontovaní s celým svojím životom a chybami, aby pochopili čo mali pochopiť, odpustili sebe aj druhým a očistení božou láskou mohli vstúpiť do sveta, v ktorom sú pozemské starosti ako dym odfúknutý vetrom. Architekt Štefan von Jankovich, ktorý sa po smrteľnej autonehode vrátil naspäť do života, svoju skúsenosť opísal takto: „Cítil som sa oslobodený od strach naháňajúceho tiesnivého stavu. Mal som pocit, že moje astrálne telo, moja duša a môj duch sa zrazu oddelili od môjho materiálneho ja. Cítil som sa priam ako zbavený bremena. Tento stav bol krásny a prirodzený. Počul som zvláštnu tichú hudbu sprevádzanú jasnými farbami, formami a pohybmi. Potom som mal pocit, že sa vznášam. A skutočne som sa vznášal nad miestom nešťastia a videl som tam moje zranené telo ležať bez života - presne v tej polohe, akú mi neskôr opísali lekári a ako stálo v policajnej správe.

Videl som celý výjav súčasne z viacerých strán - zreteľne a zároveň priesvitne, aj naše auto a okolostojacich ľudí. Dokonca aj kolónu áut, ktorá sa na mieste nehody zastavila. Pozoroval som aj lekára, ktorý sa pokúšal prebrať ma k životu. Lekár povedal: .Nemôžem urobiť masáž srdca, nejde to. Už sa nedá nič robiť, je mŕtvy! Presne som počul, čo si ľudia medzi sebou hovorili. Vnímal som dokonca aj to, čo si mysleli - akýmsi prenosom myšlienok. Moje „nemateriálne“ zmyslové orgány fungovali dobre a môj „nemateriálny“ mozog registroval všetko. Vznášal som sa asi v trojmetrovej výške vo viacrozmernom priestore. Odvrátil som sa od miesta nešťastia, pretože ma už nezaujímalo. Chcel som odletieť a už som aj letel. Všetko bolo upokojujúce, harmonické a nádherné. Tóny a hry svetiel boli čoraz silnejšie, čoraz sýtejšie, zalievali ma i celé moje okolie. Letel som k stále jasnejšiemu, žiarivejšiemu a pulzujúcemu Slnku. Letel som síce ďalej sám, ale mal som pocit, že som obklopený dobrými bytosťami. Potom sa odohralo fantastické, štvorrozmerné divadlo, ktoré zobrazovalo nespočetné množstvo výjavov z môjho života. Každá scéna bola úplne dokonalá, ale hra sa odvíjala napodiv odzadu. Ako prvý výjav som teda videl svoju smrť na ceste, kým posledný akt sa končil mojím narodením pri svetle sviečky doma v Budapešti. V tejto divadelnej hre som nebol len hlavným predstaviteľom, ale zároveň aj divákom. Čas nemal pre mňa už nijaký význam.

Bol som už v štádiu prechodu, teda vo svete vyšších dimenzií, kde sa už kmitanie nedá vnímať ako hmota. Inými slovami: bol som už v inom svete, kde duch a duša oslobodené od tela existujú ďalej podľa nových zákonov. Žiaľ, tento euforický zážitok sa náhle skončil. Uvidel som zrazu mladšieho štíhleho muža, ktorý sa obrátil k lekárovi a spýtal sa ho, či by kolega nemal nič proti tomu, keby dal mŕtvemu injekciu adrenalínu priamo do srdca. Po tejto injekcii, pravdepodobne v okamihu, keď moje srdce bolo podnietené k prvému úderu, sa stalo so mnou niečo strašné: padal som do hlbokej černe. S hrozným trhnutím a nárazom som bol vsotený späť do ťažko doráňaného tela. Znova som žil, zaplavili ma neopísateľné bolesti.“ Niekedy je naozaj lepšie nechať ťažko trpiacich umierajúcich ľudí odísť. Súčasná medicína chce vládnuť nad životom a smrťou aj za cenu utrpenia, ale evidentne je tu aj prirodzená cesta, ktorá nabáda, že smrťou sa skutočný život len začína. Dáva tak správu ľuďom žiť život bez strachu a pochopiť, že všetky starosti sú pominuteľné a náš pobyt na Zemi je len skúškou. V Tibete je niekoľkotisícročná tradícia spojená s prechodom mŕtveho do stavu vyslobodenia. Kniha mŕvych v preklade znamená „vyslobodenie v barde cez načúvanie“ a poskytuje návod ako úspešne prejsť obdobím medzi smrťou a novým vtelením a ako sa môže proces umierania zmeniť na proces oslobodenia. Preto príbuzní, ale aj s pomocou lámov recitujú mŕvemu túto knihu, aby pochopil, že v barde ako v prechodnom svete sú všetko iba ilúzie a mohol sa tak vyslobodiť z ďalšieho vteľovania. Je to však bez účinku, keď človek nikdy pred tým nepočul alebo nečítal túto knihu. Podľa jeho karmy bude v barde – v iluzórnom svete zažívať rôzne skúsenosti. Doba medzi smrťou a ďalším vtelením je 49 dní. Oslobodené bytosti sú hlavne lámovia, ktorí dokonca zanechávajú informácie o ďalšom vtelení. Nevteľujú sa preto, že by museli, ale prichádzajú znova, aby pomáhali ľuďom v ich duchovnom vývoji. V budhizme existuje tradícia bodhisattvov, ktorí si vedome vyberajú reinkarnáciu ako spôsob pomáhať bytostiam na ich púti, dokým nebudú všetky vyslobodené z kolobehu karmy a reinkarnácií. V starovekom Egypte zas používali Knihu mŕtvych ako návod na posmrtný život. Pri pohrebe bola prispôsobená podľa postavenia zosnulého. Obsahovala rôzne modlitby ako prejsť do krajiny mieru alebo neupadnúť do nepríjemností. Duša mŕtveho prosí o nádherný život a musí predniesť „vyhlásenie o nevine“ adresované Usirovi a má ho presvedčiť o tom, že zosnulý žil sporiadaným životom. Pokiaľ ide o Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do Bezbrehej žiary, nie je možné spočítavať všetkých egyptológov, ktorí sa týmto pozoruhodným dielom zaoberali. Príprava na smrť je teda niečo, čo malo v egyptskej kultúre veľký význam pre život. Človek sa pripravoval na idylický posmrtný život aj tým, aký život žil. Preto aj známy výrok „memento mori“ – pamätaj na smrť má hlboké posolstvo pre náš súčasný život. Ži každý deň akoby si mal zomrieť alebo ži ako chceš žiť na druhom svete. Nech je život akokoľvek ťažký, spojenie s vedomím ľahkosti a dokonalosti po smrti nás môže povzniesť nad starosti sveta. Kresťanská hrozba pekla alebo neba teda nie je ani tak o posmrtnom živote ako o živote na Zemi, pretože priama konfrontácia so smrťou rôznych, aj neveriacich ľudí, dokazuje, že božie svetlo a láska sú skutočne bezpodmienečné pre každého. Nech nám však absencia zážitku smrti nebráni v odhalení bezpodmienečnej lásky aj v tomto svete.